Little big horn

Little Big Horn - časť prvá

Custer mal od Terryho jasný rozkaz: postupovať proti prúdu rieky Rosebud smerom k Little Big Hornu (ktorý Indiáni volali Mastná Tráva), rieku však nemal prekročiť pred večerom 25. júna 1876. Custer - ako bolo známe - si však chcel uchmatnúť celý koláč slávy pre seba, a preto keď keď objavil stopy po početnej Indiánskej skupine, mieriacej od Rosebudu k Little Big Hornu, hnal unavené vojsko ďalej a na svitaní 25. júna už bol takmer na dohľad od obrovského Indiánskeho tábora.


Svojím priamym podriadeným Custer oznámil, že boli spozorovaní a je potrebné čo najskôr zaútočiť, kým sa „Indiáni od strachu nerozpŕchnu na všetky strany". Jeho Indiánski stopári boli z neho úplne nešťastní, pretože mu ďalekohľadom ukazovali dym z ohňov a obrovské, asi 20 tisícové stádo koní a poníkov, ale Custer rezolútne vyhlasoval, že nič nevidí.
Najprv ho o sile nepriateľa upozornil stopár Mitch Boyer: „Siouxov a Čejenov je tam toľko, že nemáme ani toľko nábojov za opaskami!".
Tu treba poznamenať, že vojaci disponovali väčšinou jednoranovými Springsfieldkami, ktoré sa pri dlhšom používaní prehrievali a vtedy boli nespoľahlivé, zasekávali sa. Biely dom nebol v tých časoch k armáde veľmi štedrý, Spojené štáty sa ešte spamätávali z hospodárskej krízy (1873), a tak niet divu, že pri Little Big Horne boli lepšie vyzbrojení Indiáni. Mnohí z nich mali síce len luky a šípy, ale veľa z nich vlastnilo najnovšie modely opakovačiek.

 
Obrázok: Custer so svojími stopármi, vľavo od neho arikarský stopár Krvavý Nôž

Custer bol však natoľko presvedčený o svojom víťazstve, že svoju jednotku rozdelil na 4 časti (Custer, Reno, Benteen, zásoby), aby zaútočil na Indiánov z rôznych smerov a zabránil im v úteku. Toto rozdelenie sa napokon ukázalo ako osudné. Custer dal na pravé poludnie 25. júna 1876 majorovi Renovi rozkaz k útoku. Ten so svojimi 3 rotami o sile 112 mužov a arikarských stopárov zaútočil na horný koniec indiánskej osady. Tá sa rozkladala na západnom brehu Little Big Hornu a bola dlhá okolo 3 až 4 míle. Skladala sa z 5 táborových kruhov. Najďalej proti prúdu rieky - asi 2 míle pod ústím Reno Creeku -táborili Hunkpapovia Sediaceho Býka, pod nimi Mnikonžuovia, na juhozápad od nich boli Oglalovia Šialeného Koňa, ďalej Itazipčovia a na druhej strane tábora si rozložili svoje típí Čejeni. Indiáni sa venovali bežným prácam, boli na love a mnohí odpočívali po oslavách víťazstva nad Crookom či vítali príbuzných z agentúr. Počet Indiánov v tábore mohol dosahovať aj 10000 osôb a bolo len otázkou dní, maximálne týždňa, kým sa rozídu do menších skupín, pretože také veľké teleso spotrebovalo obrovské množstvo mäsa, potravy pre kone či paliva.

   
Obrázky: hore major Marcus Reno, dole kapitán Frederick Benteen

Reno prekročil Little Big Horn pár míľ nad Indiánskym táborom a zakrátko bol pre mračno prachu Indiánmi spozorovaný.
Synovec Sediaceho Býka, Jeden Býk, spomínal: „Tesne popoludní som išiel napojiť kone. Potom som počul výstrely. Hneď som vedel, že sa niečo deje. Ponáhľal som sa do tábora, kde už boli všetci na nohách."
Situáciu sledoval z neďalekého kopca Custer, ktorého varoval jeho brat Thomas: „Armstrong, oni o nás už vedia. Neutekajú, ale útočia!".
Thomas Custer mal nesporne pravdu, pretože keď Reno napadol horný koniec tábora, tam mali svoje típí Hunkpapovia a Sediaci Býk vyslal proti Renovi svojich mužov pod vedením náčelníka Galla. K ním sa postupne pridali Oglalovia a Čejeni, prichádzajúci zo vzdialenejších miest tábora. Hlásatelia volali: „Útočníci prichádzajú! Mnoho vojakov!". Muži rýchlo zháňali kone a zbrane.
Skôr, než Sediaci Býk sformoval svojich mužov, ženy a deti sa dali na útek údolím a Reno dal medzitým svojim Arikarom príkaz ukoristiť stádo hunkpapských koní. To sa im aj podarilo, pričom stihli pozabíjať aj nejakých Hunkpapov, medzi nimi aj 2 manželky a 3 deti náčelníka Galla.
„Moje srdce sa stalo zlým. Odvtedy som nepriateľov zabíjal len sekerou." - spomínal Gall.

   
Obrázky: hore náčelník Hunkpapov Gall (Žlč), dole Thomas Custer

Na miesto zrážky s Renom už dorazilo asi 500 Indiánov, ktorí vojakov rýchlo zatlačili do lesíka pri rieke. Čejenský náčelník Dva Mesiace spomínal:
„Pokryli sme rovinu, začali sme vojakov nahánať, všetko bolo pomiešané - my, vojaci, potom zase my. Vzduch bol samý prach a dym. Videl som, ako vojaci skáču v panike do rieky."
Drevená Noha ho doplnil: „Pri rieke som zrazil puškou dvoch vojakov do hlbokej vody."
Pri hunkpapskom tábore zostalo zranených viacero vojakov, z ktorých Indiánske ženy a deti vytĺkali posledné zvyšky života a ako mali vo zvyku - zohavovali mŕtvoly. Súboj trval asi polhodinu a potom dal Reno rozkaz k ústupu a jeho muži sa dali na útek. Ešte predtým bol však zabitý slávny Indiánsky stopár Krvavý Nôž. Guľka ho trafila do hlavy a jeho mozog ostriekal majora Rena. Toto vojakov demoralizovalo a podporilo k bezhlavému úteku cez rieku. Zastavili sa až na vysokom kopci (Reno Hill) na východnom brehu rieky, kde sa pripojili k trom rotám kapitána Benteena, ktorý dostal od Custera za úlohu preskúmať úpätie Vlčích Hôr, či aj tam nie sú Indiáni (skutočne tam v čase 18. - 24. júna táborili). Benteen sa až teraz dozvedel, že Reno dostal na frak.

 
Obrázok: stopár Krvavý Nôž

Medzitým sa Custer s 210 mužmi presunul a pri tábore Mnikonžuov sa chystal prekročiť rieku a napadnúť Indiánov. Kvôli zákrutám rieky a pre množstvo topoľov nemohol vidieť plnú silu nepriateľa, no keby dbal na rady svojich stopárov, urobil by lepšie. Custer takisto v tej chvíli netušil, že Reno neuspel (stratil 40 mužov) a myslel si, že svojim útokom zasadí Indiánom rozhodujúci úder a spečatí víťazstvo Siedmej kvalérie. Ako kruto sa mýlil, spoznal už v nasledujúcich okamihoch.
 

Little Big Horn - časť druhá

Custer sa plížil k Indiánskemu táboru, po prúde rieky Little Big Horn, smerom k jeho dolnému koncu, k miestu, kde mali svoje típí Mnikonžuovia. Bolo to pri potoku Medicine Tail. Netušil, že bol spozorovaný štvorčlennou čejenskou hliadkou pod vedením Krátkochvostého Koňa a že na ich varovanie (začali strieľať na Custera) sa množstvo Indiánov, ktorí bojovali s Renom, začali presúvať na nové bojisko.

 

Custer medzitým prepustil Indiánskych zvedov - ich úlohou bolo len nájsť tábor - a tak Curley sledoval boj z neďalekého kopca a neskôr, napriek zlej angličtine, popísal priebeh bitky. V týchto okamihoch však Custer prvýkrát videl na vlastné oči, že Indiánsky tábor je obrovský a že bude potrebovať čo najviac vojakov, aby dokázal čeliť presile. Preto poslal trubača Martina s odkazom, aby priviedol na pomoc oddiel kapitána Benteena a zásoby:
„Benteen, vyrazte a ponáhľajte sa! Veľký tábor. Prineste zásoby. P.S. prineste zásoby!" Opakovanie slov reálne ilustruje, v akom psychickom stave sa Custer nachádzal. Martin zázračne dorazil k Benttenovi, pričom jeho kôň bol viackrát zranený. 

 

Lenže Benteen Custerovi na pomoc neprišiel. Benteen nevedel, kde je Custer, nevedel to ani Reno. Namiesto pomoci prichádzalo ku Custerovi stále viac Indiánov.
Náčelník Lakotov - Čiernonožcov Orol Zabiják neskôr spomínal:
„Mnoho mladých mužov sa presunulo k miestu, kde sa zhromaždili vojaci Dlhého Vlasu Custera. Bolo ich toľko, ako keď zatrepete úľom a vyletia včely. Ako uragán."
Bojovníci, ktorí zmeškali bitku s Renom, sa skryli v poraste pozdĺž rieky a keď sa Custer priblížil na dostrel, spustili paľbu. Toto Custera nesmierne prekvapilo, pretože bol zvyknutý jedine útočiť. Teraz bol však nútený ustúpiť. Svoju jednotku rozdelil - 2 roty (Calhoun a Keogh) poslal hore na vysoký hrebeň a zvyšné 3 roty (Tom Custer, Yates a Smith) postupovali medzi riekou a hrebeňom dole prúdom a snažili sa nájsť brod. Indiáni začali okamžite Custera, Yatesa a Smitha prenasledovať a boli posilnení asi 400 bojovníkmi, ktorí sa vrátili z boja s Renom. Tí potom napadli Calhounovu a Keoghovu rotu.
Toho dňa, v sparnom popoludní 25. júna 1876, bojovala proti armáde Spojených Štátov najpočetnejšia Indiánska armáda v histórii. Azda 2000 Indiánskych spojencov, poschovávaných v roklinách pri rieke, (niektoré zdroje uvádzajú až 4000 bojovníkov) - Lakotov, Čejenov a Arapahov prinútili slávneho generála Custera k obrane. Ten zakrátko poznal, že boj je beznádejný a prikázal ustúpiť na neďaleký pahorok, neskôr nazvaný ako Custer Last Stand alebo Posledný vzdor. Na tomto mieste je dnes pamätník, s hrobmi vojakov presne tak, ako v bitke padli. Priebeh Custerovho posledného vzdoru nebolo možné nikdy presne zrekonštruovať, pretože nikto z 264 belochov neprežil a Indiáni pri popise bitky mali často úplne odlišné svedectvá, snáď zo strachu alebo si snáď chceli u belochov šplhnúť.

 

Obrázok: kapitán Myles Keogh, ktorý bol posledný žijúci beloch z Custerovej jednotky 

Rozklad Custerovej armády teda začal priamym útokom zo severu náčelník Oglalov Šialený Kôň a neskôr zboku zaútočil náčelník Hunkpapov Gall, ktorý zdecimoval Calhounovu jednotku a toto všetko spôsobilo úplnú deštrukciu zvyškov Custerovho vojska.
Belosi sa najprv držali dobre. Vždy jeden držal niekoľko koňov a ostatní strieľali. Indiáni čoskoro pochopili, že treba zastreliť vojaka, ktorý drží kone a tak vniesli do radov vojakov zmätok a navyše mohli Indiáni pochytať splašené kone. Situáciu výstižne popísal náčelník Gall:
„Jeden vojak vždy držal niekoľko koní, ostatní strieľali. Snažili sme sa zastreliť tých, čo mali na starosti kone a potom sme kričali a mávali dekami, takže sa kone rozbehli a pri rieke ich pochytali čejenské ženy. Neskôr tam bolo toľko prachu a dymu, že sa zotmelo takmer ako v noci."
Indiánov bolo toľko, že nemuseli plytvať cennou muníciou, mohli strielať stovky šípov naraz a tie mali ničivý účinok, prepichovali vojakov a kone ako ihelníček. Navyše povaha terénu hrala do karát práve Indiánom, využívali každú terénnu prekážku, aby sa ukryli, pričom vojaci boli ako na dlani. V ten deň Indiáni nepreukazovali ukážky odvahy, v ten deň chceli zabíjať, lebo sami mali byť zabití. Nebrali ani nikoho do zajatia. Objavili sa fámy, že zvyšok vojakov zo strachu pred smrťou prosil Siouxov, aby ich vzali do zajatia. Nič také sa nedialo a takisto nie je predpoklad, žeby sa vojaci k takému niečomu uchýlili. Podľa Indiánov bojovali belosi statočne, až do posledného muža. 

 
Obrázok: náčelník Lakotov Dážď V Tvári 

Zvyšok vojakov sa opevňoval za mŕtvolami koní. Mnohé z nich boli zastrelené práve na tento účel, voči čomu Custer najskôr protestoval, neskôr však už uznal správnosť konania. Kone ale netvorili ideálny kryt, lebo proti padajúcim šípom ochranou neboli. Ak sa ale vojaci schovali pod kone, prišli k nim neskôr Indiáni a podrezali ich nožom.
V tom čase už Custer prežíval osobnú tragédiu. Ako človek prišiel o svojho švagra Jamesa Calhouna, brata Bostona Reeda, synovca Armstronga Reeda (ktorý si urobil niečo ako výlet a proti Indiánom nikdy nebojoval) a brata Toma Custera. Okolo smrti Toma Custera bola rozvírená hladina v súvislosti s náčelníkom Lakotov Dážď V Tvári. Toho dal kedysi Tom Custer zbičovať a Dážď V Tvári sa mu údajne pri Little Big Horne pomstil - zabil ho, zmrzačil jeho mŕtvolu a potom mu vyrezal a zjedol srdce. Tento fakt však Dážď V Tvári do smrti popieral.
A potom bol zabitý aj samotný George Armstrong Custer. Aj okolo jeho smrti sú dodnes nejasnosti a navždy už zostanú. Jedno je ale isté - bol zabitý ranou do spánku a hrude, ale kto to urobil, nevieme. K jeho zabitiu sa hlásilo viacero Indiánov (napr. Plochý Bok alebo Statočný Medveď), Buffalo Bill urobil z jeho vraha Sediaceho Býka, no pravdepodobne ho zabil bojovník Mnikonžuov Biely Bizón, ktorý sa neskôr po bitke priznal historikovi Campbellovi a presne mu popísal priebeh zabitia. Je ale možné, že Custera zabil Santijský bojovník Hlučný Chodec (syn náčelníka Inkpadutu), nakoľko získal generálovho koňa a je otázka, z akého dôvodu.
Custerovu nahú mŕtvolu (ako jednu z mála nezohavených) okomentoval Hunkpapa Zlá Polievka:
„Dlhý Vlas. Považoval sa za najväčšieho muža na svete a teraz tu leží."

 
Obrázok: Custerov brat Boston Reed 

Z belochov žil najdlhšie kapitán Keogh. Jeho mŕtvola tiež ako jedna z mála nebola zmrzačená a skalpovaná, zrejme z úcty, kedže najdlhšie vzdoroval. Jediným živým tvorom, ktorý zostal na bojisku, bol ranený Keoghov kôň Comanche, ušetrený zrejme z úcty ku Keoghovi. Neskôr bol Comanche vymenovaný za čestného príslušníka Siedmej Kavalérie a už nikto na ňom nesmel jazdiť. Zomrel na starobu v novembri 1891. Mumifikované telo tohoto koňa je najcennejším exponátom univerzity v Lawrence v Kansase.

Little Big Horn - časť tretia

V deň 132. výročia bitky pri Little Big Horne vám prinášam tretie pokračovanie. Reno, Benteen a ich vojaci s obavami načúvali slabnúcej streľbe z Custerovho posledného bojiska. V tom, či majú ísť Custerovi pomôcť, boli nerozhodní, chceli vyčkať na zásobovaciu kolónu a ani vo sne ich nenapadlo, že ich hlavný veliteľ a druhovia sú po smrti. Na mieste sa už stihli zhromaždiť Indiánske ženy a deti, venovali sa svojmu hobby - dobíjali mŕtvoly a oberali ich o majetok. Bojovníci boli vo víťaznom ošiali, strieľali naslepo a zasahovali sa navzájom.


Ešte pred bojom radil stopár Mitch Boyer stopárovi Curleyovi:
„Si ešte veľmi mladý a o boji veľa nevieš. Radím ti, aby si nás opustil a choď k iným vojakom, aby si im povedal, že sme všetci mŕtvy." Curley Boyera poslúchol a tak vo chvíľach, keď bol Custer už mŕtvy, zázračne unikol a keď dorazil na zásobovací parník Far West, povedal im slabou angličtinou o skaze Siedmej kavalérie, nikto mu však neveril. 

 

Obrázok: Curley 

Po boji s Custerom sa niektorí bojovníci vrátili do tábora, pretože bitka už trvala viac ako 2 hodiny, mnohí sa ale presunuli k pahorku, kde sa opevnil Reno s Benteenom a začali ich ostreľovať, pretože získali muníciu a zbrane od mŕtvych Custerových vojakov. Pridal sa k nim aj Sediaci Býk. Ak si Indiáni mysleli, že Rena dostanú rovnako rýchlo, mýlili sa. Prepásli totiž vhodnú dobu, tesne potom, ako sa tam demoralizovaní vojaci vyškriabali. Vtedy by stačilo pár sto bojovníkov a víťazstvo by bolo ich. Teraz sa už ale Reno a Benteen opevnili, okolo 17:30 sa spojili aj so zásobami a tak jediný problém pre nich predstavovala čerstvá voda. Časť vojakov kopala nožmi plytké hroby pre mŕtvych kamarátov, časť ostreľovala Indiánov, časť nabíjala a časť bola vyslaná po vodu. Tieto misie sa ale skončili často smrťou, či zraneniami, pretože Indiáni spustili okanžite paľbu. Belochom sa však podarilo prečkať až do zotmenia. Až vtedy si trochu vydýchli, lebo Indiáni nikdy neútočia v noci. Veľmi depresívne však na nich vplývalo dunenie bubnov, výkriky a žiara tisícov horiacich ohňov. A tak vojaci aspoň zdokonaľovali svoje opevnenie, využívali pritom prázdne bedne od streliva či dokonca vaky s kukuricou a ovsom, či vrecia s bravčovým mäsom. Chceli sa čo najlepšie pripraviť na ďalší deň boja, lebo až podľa ohňov spoznali silu nepriateľa. Major Reno ale navrhoval opustiť bojisko a Varnum navrhoval aspoň vyslať zopár mužov, aby našli Terryho a Gibbona s odkazom, aby sa ponáhľali na pomoc. Napokon sa rozhodlo, že zostanú na bojisku, pretože sa bolo treba postarať o množstvo ranených a všetci boli po dvoch prebdených nociach na smrť unavení a zúfalo potrebovali spánok. 

 
Obrázok: Elisabeth a George Custerovci 

Hneď ráno Indiáni opäť zahájili ťažkú paľbu, a čiastočne sa priblížili k vojakom, no straty mali obidve strany. Vojaci opäť vyslali skupinku k vode, no získali akurát ďalších ranených. Neskôr však Indiáni akoby strácali záujem o boj a tak boli skupinky vojakov vyslaných k vode viac úspešné. V popoludňajších hodinách sa vojakom objasnili dôvody slabnúceho Indiánskeho útoku. Ďalekohlady dôstojníkov hovorili o tom, že nastal ruch v tábore a Indiánky strhávajú stany a balia veci k odchodu. Sediaci Býk totiž nariadil zbaliť tábor. Historici sa dodnes dohadujú o príčine. Jedni hovoria o tom, že Sediaci Býk poslúchol svoju víziu, zvyšných belochov už nechal ísť svojou cestou a chcel sa venovať oslavám víťazstva, iné pramene hovoria o tom, že zvedovia Lakotov objavili ďalších vojakov (Terry a Gibbon) a z dôvodu vystrieľanej munície sa radšej Sediaci Býk rozhodol opustiť bojisko.

 
Obrázok: Štyria zvedovia pri Custerovom hrobe - Belochom Prenasledovaný, Hairy Moccasin, Curley a Ide Vpredu. 

Nech je ako chce, Reno s Benteenom s úľavou, no zároveň i s rešpektom, sledovali obrovský zástup Indiánov, ako postupujú k horám Big Horn. Tisíce a tisíce Lakotov a ich spojencov, najväčšie zoskupenie Indiánov, aké sa kedy na kontinente zišlo spolu. Indiáni potom zapaľovali trávu a tak údolie čoskoro zahalil hustý dym.
Reno medzitým zavelil k presunu obrannej čiary, pretože zápach mŕtvych koní už bol neznesiteľný a potom nariadil zistenie aktuálneho stavu. Benteen stratil zo svojej jednotky len 3 mužov, podobne pochodil McDougall, Godfrey a Weir. Moylan mal 8 mŕtvych, French 12 mŕtvych, rovnako ako McIntosh. Zo stopárov zahynuli Krvavý Nôž, Charlie Reynolds, Malý Statočný a Krátkochvostý Býk. Zahynul aj lekár Siedmej kavalérie, doktor Wolf. V čase, keď sa sumarizovali straty, dorazili k Renovi traja stratení - deRudio, Gerard, O'Neil a Jackson. Viac ako 24 hodín sa skrývali pod brehmi rieky a teraz vyčerpaní dorazili ku svojim. O deRudiovi naviac koluje historka, že uviazol v rieke, neďaleko však bola skupina bobrov, medzi ktorými deRudio splynul a tak unikol pozornosti Lakotov. Táto historka však postráda akúkoľvek logiku založenú na realite. Reno teda mohol konštatovať, že prišiel o 53 mužov a zaznamenal vyše 60 zranených. Mnohí z nich skončili ako invalidi.

 

Obrázok: kosti na bojisku približne rok po bitke 

Treba si ešte uvedomiť skutočnú úlohu Sediaceho Býka pri Little Big Horne, pretože mnohí mylne tvrdia, že plnil len úlohu akéhosi šamana. Býk sa síce zúčastnil boja len v jeho úvode, keď bol napadnutý tábor Hunkpapov a potom priamo nebojoval, no netreba zabúdať, že bol hlavným náčelníkom a teda všetci vojnoví náčelníci (Gall, Šialený Kôň atď.) podliehali jeho rozkazom. Navyše nikto neočakával od najvyššieho vodcu, že pôjde riskovať život, keď stovky mladých bojovníkov túžili po boji. Sediaci Býk bol teda duchovný vodca, obetoval svoje telo a postil sa, no zároveň bol hlavným veliteľom Indiánskej aliancie. Neskôr v rezervácii, keď sa navždy názorovo rozišiel s Gallom, bola statočnosť Sediaceho Býka spochybňovaná a Gall ho ohováral, kde sa dalo, aby si šplhol u belochov.

Little Big Horn - časť štvrtá

Čoskoro Reno a Benteenom vítali s úľavou Terryho kolónu a ich prvá otázka bola: „Kde je Custer?" Keď im bola oznámená správa, že celá Custerova jednotka je po smrti, všetci boli šokovaní. Čoskoro sa však spamätali, pochovali mŕtvoly a popoludní 28. júna 1876 vyrazili k ústiu Little Big Hornu, kde čakal parník Far West kapitána Marsha, pod ochranou niekoľko desiatok vojakov kapitána Barkera.


Kolóna však napredovala pomaly kvôli množstvu ranených a postupujúcich zastihol aj prudký lejak. K parníku dorazili až skoro ráno 30. júna a až Terry a spol. dokázali presne popísať čo sa stalo, lebo vraní stopár Curley mal žalostnú angličtinu a tak iba vedeli, že došlo k boju. Viac informácií mali iba od kuriéra Taylora z pevnosti Fort Ellis, ktorého Terry poslal s predstihom k parníku, aby sa pripravili na ranených. Taylor správu odovzdal a potom odišiel telegrafovať hroznú správu do civilizovaného sveta.
Parník vyplával poobede 30. júna a uháňal plnou parou do Bismarcku. Kapitán Marsh vytvoril rekord, už nikdy potom na západných riekach neprekonaný - za necelé 2 dni preplával 740 kilometrov. Jeho rekord nasledoval telegrafista v Bismarcku, ktorý informoval svet o katastrofe a za 24 hodín odvysielal vyše 50 tisíc slov.
 

Američania prijali správu o Custerovej smrti ako národnú katastrofu a značne im znepríjemnila oslavy 100. výročia vzniku Spojených štátov. Takmer všetci začali Siouxov nenávidieť a nenávisť mnohých smerovala všeobecne k Indiánom. Hlavným antikristom a vodcom „primitívov, neustále vzdorujúcim pokroku a civilizácii" sa stal Sediaci Býk. Američania od tejto chvíle nehľadeli na náklady, americký Kongres schválil požadovanú finančnú čiastku a za každú cenu chceli dostať Siouxov buď do rezervácií alebo ich zlikvidovať. Každopádne však nebol zanedbaný ani vinník porážky. Jedni vinili Custera, že rozdelil svoje sily, iní Rena, ďalší Benteena, Terryho či Crooka, ďalší samotného prezidenta Ulysessa Granta. Problém bol však aj ten, že všetci z menovaných si predstavovali Indiánov, ako utekajú v panike a nikto nepripustil, že sa môžu brániť či dokonca útočiť. Nadsadzoval sa počet Indiánov, ktorí proti belochom bojovali, počet dosahoval až 10 tisíc bojovníkov. Pritom počet Lakotov aj so severnými Čejenmi dosahoval sotva polovicu. Ďalší nemohli uveriť, že proti Custerovi stála stopercentne Indiánska masa. Predpokladali, že Indiáni mali vo svojich radoch dezertérov z armády či belochov, čo sa oženili s Indiánkami. Pravda ale bola iná. Žiadny dezertéri, žiadny belosi. Špekulácie dokonca zašli až k fáme, že Sediaci Býk absolvoval vojenskú akadémiu vo West Pointe. V tom období sa Sediacemu Býkovi prisudzovali vlastnosti Napoleona, o 10 rokov však už bol pre belochov len zbabelec, ktorého výdatne očierňovali vlastní ľudia. Príčiny porážky sa teda hľadali desaťročia, no hlavné boli Indiánska presila 3:1, Indiánska jednotnosť a rozdelenie síl Custerovej jednotky. 
 

Obrázok: pohľad zo súčasnosti na hroby vojakov Siedmej kavalérie, presne ako v boji padli 

Správa o Little Big Horne zastihla hlavného veliteľa oblasti, kde došlo k boju, Sheridana, vo Philadelphii, kde celebrity oslavovali 100. výročie. Okamžite telegrafoval podriadeným, aby vyrazili na Yellowstone. Terryho mali posilniť plukovník Miles, plukovník Otis a generál Crook a spolu zasadiť Siouxom definitívny úder.
Medzitým sa Lakotovia venovali oslave svojho najväčšieho víťazstva a oplakávali svojich mŕtvych. Tých mohlo byť maximálne 100. Po Little Big Horne sa Lakotovia opäř rozdelili na menšie tlupy, jedny zamierili naspäť do rezervácií, iní zostali so Sediacim Býkom či Šialeným Koňom. A práve Sediacemu Býkovi, ktorý dokázal túto obrovskú Indiánsku koalíciu udržať pohromade, mohli Indiáni vďačiť za svoje víťazstvo, najväčšie, aké kedy dosiahli a aké už nikdy potom dosiahnuť nemali. 

Drevená Noha:
„Nehanbím sa priznať, že som bol priaznivcom Sediaceho Býka. Nemám uši pre nikoho z tých, ktorí hovoria, že nebol statočný muž. Za starých časov som nikdy nepočul, že by o ňom ktokoľvek z jeho ľudu hovoril inak. Ak niektorý z nich neskôr zmenil svoju reč, chcel sám seba vyzdvihnúť pred belochmi."